Levočská biela pani

Povesť

Legenda o Levočskej bielej panej má dve podoby. Avšak ani jedna z nich sa úplne nezhoduje so skutočnosťou. Isté je, že Juliana Géciová – Korponayová, ktorú pomenoval Levočskou bielou paňou vo svojom rovnomennom románe maďarský spisovateľ Mór Jókai, v Levoči naozaj žila. Jedna z legiend hovorí, že Juliana, zamilovaná do veliteľa nepriateľskej cisárskej armády, ukradla opitému richtárovi na bále kľúče od mestskej brány a z lásky zradila svoje mesto. Druhá verzia, ako aj jej literárna podoba, vykresľuje obdobie protihabsburgského stavovského povstania Františeka II. Rákociho, z rokov 1703 – 1709, ktoré skončilo uzatvorením Satmárskeho mieru v roku 1711. Touto dohodou, na základe vzájomných obojstranných ústupkov, si Habsburgovci zabezpečili dedičnosť koruny a uhorská šľachta platnosť stavovských výsad. V druhej verzii legendy dochádza k sprenevere voči mestu zo strany Juliany v strachu pred konfiškáciou majetku. V skutočnosti však klúče neukradla.

Bola zatknutá a obvinená zo špionáže a vlastizrady a na hrade Červený Kameň uväznená, neskôr žalárovaná v Győri. Celkove tri roky. Bola mučená vyviazaním tela na strop za ruky a zaťažením dolných končatín kamenným závažím. Na trhovisku v Rábe bola 25. septembra 1714 Juliana popravená. Verejne ju sťali mečom pripútanú k popravčiemu stĺpu (na dnešnom Széchenyiho námestí) a pochovali ešte v ten deň na neďalekom katedrálnom cintoríne (dnes už neexistuje).